Príbeh o mrakoch, západe slnka a veselej jogínke

Počas monzúnovej sezóny sú na Siargau večery väčšinou sychravé. Nieže by vždy pršalo, ale býva zatiahnuté a tak sa západ slnka stal pre nás vzácnosťou.

S západom slnka má ten podvečer predsa len iný nádych. Vyšli sme ho skúsiť zahliadnuť na kopec, kde sme s foťákom naháňali posledné lúče dňa. Výhlad je odtiaľ ozaj majestátny, iba palmy, “Rock island” a nekonečný oceán.

Dnes nás nezaujal len očakávaný západ slnka, ale najmä obloha. Mraky boli ako z rozprávky o tropickom ostrove a pripomínali vlny na mori. Teda vlny v ideálnom prípade, kedy ide jedna za druhou a sú krásne, čisté a nalajnované s presnými rozostupmi.


Chviľku sme tam iba ticho stáli a užívali si výhľad. Podvečer a jasno? To sme tu nemali už zo 2 týždne.


“A ako aj fajne pofukuje”, teší sa Dadka. “Dnes je tu riadne príjemne a vôbec nie tak teplo. Ej! Aby mi klobúk neodfúklo het.”


Ako svoj domov si toto miesto vybral aj malý kokosový strom. Veru nie zlá voľba, pomyslel som si, pozerajúc na prehustené stromy v údolí. Tie sa tam tlačia list na list, tu budeš môcť veselo rásť, nezatieni ťa žiaden z nich.


“Aha! Vychádza slnko”, kričí Dadka. “Poďme spraviť Majovi z whitedog-u dáku fotku, keď už máme konečne slnko aj deku aj foťák”. “Veru, nach ma aj dákie exotickie, nielen samé z hôr”, odvetím.




“Áaaa, pome dať ešte dáke jogínske na Yogovibe.com, keď už sme tu a je tak krásne.” “No, fotíš?”



Na to naše šaškovanie na kopci sa prišli pozrieť aj traja lokálni chlapci. Najprv popiskovali, ale keď zistili že hovoríme trošku aj po ich, boli odrazu zlaknutí a hanbliví. Stále však usmievaví, hlavne “Dream, Love, 2Gether”, ktorý sa volal Jet-Lee. Po troch minútach prehovárania, sa poddali a súhlasili s fotkou. Hneď sme ich opáčili či majú balanc. Ako nič.


To fotenie a pózovanie Dadku celkom vyčerpalo a tak už pomaly velila na odchod. “No poďme úúž.”



Po ceste nás ešte prekvapil výhľad na druhú stranu, kde spoza mrakov posledný krát vykuklo slniečko.


“Ešte sa tu teda trošku natiahnem. Veď sa nikam neponáhlame”, ožila odrazu pri tom pohlade už unavená Dadka. Veď čo by to bola za jogínku, kebyže túto scenériu nevyužije na pár póz a strečov. Namaste.



Aj keď tam bolo čarovne a z miesta žiaril nekonečný pokoj a pohoda, bol čas ísť. “Dnes to bolo krásne”, teší sa Dadka. “Jóga, slniečko a aj ten západ, som velice spokojná.”


Môžeme ísť veselo na večeru. Čo si dáme dnes? Tuniaka? Oóó, alebo možno budú mať aj Mahi-Mahi, rozmýšlam si po ceste na motorke. Nuž ale o tom viac zas inokedy.

Post a new comment