Malá dedinka v džungli – Jubjang

Veľa našich výletov začína na Google Earth alebo mapách, pretože tak sa dostaneme na miesta, kde žiadna turistická šípka nesmeruje a dokážeme tak nasýtiť svoju túžbu po spoznávaní. Tentokrát som večer pri cestovaní na iPad-e, objavil na mape dedinku Jubjang, vysunutú na malom polostrove.

Hybaj! Spoznávať

Ráno sme vyrazili za dobrodružstvom. GPSko v mobile fungovalo 100%tne – používame appku maps.me, ktorú môžem odporučiť – a tak sme nenápadnú odbočku našli hneď na prvý pokus.

Na polostrov viedla cesta cez mangrovníky. Mangrovníky majú svoju špecifickú vlhkosť a zadržujú teplo – je v nich horúce. Na pohľad niesú nič moc, vyzerajú ako bažiny, ale sú na svete veľmi chráneným ekosystémom.

Cesta do dedinky

Cesta do dedinky

Po nich sa cesta zužovala, až nás pohltila džungľa. Z cesty sa razom stala blatistá jednokoľajová cestička. Mysleli sme si, že v mangrovníkoch bolo teplo, ale tu sme sa potili aj keď sme stáli. Kvapky potu sa nám po celom tele postupne menili na malé potôčiky a stekali mi po nose až som ich musel odfukovať, aby mi nestekali do úst. Cítil som ako mi z toho oťažieva tričko – ktoré som po 15 minútach mohol žmýkať. Úprimne som ľutoval Dadku, ktorá na našich výletoch funguje ako “kufor”  a mala k tomu všetkému ešte na sebe aj batoh. V istých pasážach musela aj zosadať a vtedy som v jej upotenej tvári sem tam videl aj náznak výčitiek. Priznám sa, že som jej sľuboval krásnu skrytú pláž, ale tak zas aj toto malo svoje čaro.

Konečne dedinka

Malí helouáci

Po 40 minútach trmácania sa džungľou sme dorazili do dedinky. Ako prví na našu nevšednú prítomnosť zareagovali deti, svojím povestným  “heeeeelou, heeelou”. Kým sme prešli k mólu, nazbieralo sa ich vyše 10. Cítili sme sa ako kačky, ktoré si za sebou vedú rad malých káčatock. Na konci móla nás so zatajeným dychom sledovali. Vytiahli sme foťák a to sa im veľmi páčilo – pózovať a fotiť sa to oni vedia. Grimasy, chichot a všetko čo je pre deti typické.

DSC_6338

DSC_6350

Predbiehali sa kto povie viac po anglicky – väčšinou frázy naučené z filmov či seriálov. Jeden chlapček na nás neustále kričal  “amerikaaano”  a tak sme im dali malú geografickú  “show and tell”  lekciu, že sme zo Slovenska a poukazovali im nejaké fotky z Nízkych Tatier, ktoré sme ešte našli vo foťáku. “Amerikaano”  sme však zostali aj po lekcii. V tomto mal malý chlapček jasno, čo beloch to amerikaano.

Malý amerikáno

Malý amerikáno

K mólu zakotvila loď, ktorá nám objasnila prečo sme v dedine nevideli skoro žiadneho dospelého. Všetci boli nakupovať v Dape – väčšom mestečku poblíž. Samozrejme chodia tam loďou a keď sme im povedali že sme prišli na motorke, tak sa z chuti smiali až ten smiech prešiel aj na nás a smiali sme sa s nimi. Na motorke tam ísť bola blbosť, ale tak kto to mal vedieť…

Prekvapenie cestou späť

V dedinke nebola žiadna pláž, a keďže bol odliv ani žiadne vhodné miesto na kúpanie. V doprovode detí sme sa pobrali naspäť k motorke.

Zlatá tetuška a pozvanie na obed

Po ceste sa nám prihovorila zo svojej terasy staršia pani, ktorá vedela zopár slov po anglicky a v kombinácii s našou filipínštinou sme sa vedeli vcelku dorozumieť. Pozvala nás k sebe na obed na čo som už zo zvyku reagoval, že nemáme so sebou pesos (peniaze). Udivene sa na mňa pozerala, že čo to meliem, vraj pesos nepotrebujeme, že nás pozvala, sme jej hostia a bude rada ak sa najeme v jej dome.

Veľmi som sa hanbil. Zvyknutý z General Luny- mekky ostrovného turizmu, kde každé podobné pozvanie končí účtom, som sa zrazu ocitol v úplne inej situácii. Pri ľuďoch vysmiatych, skromných a peniazmi neskazených. Mali málo, ale aj o to sa bez váhania delili. Rád by som sa jej ospravedlnil a všetko vysvetlil, ale jazyková bariéra to neumožňovala.

Bohužial len GoPro kvalita

Bohužial len GoPro kvalita, ujček sa preobliekol do trička – fotenie veľká udalosť

Teta mala na tvári úsmev a tak sme spoločne toto menšie faux-pas úsmevmi pozametali do stratena. Príbytok mala skromný – aj sama vravela že moc nemá – jedna izba ako posteľ, kuchyňa a druhá asi detská izba. Všetko samozrejme pozbíjané z dreva a materiálov, ktoré boli po ruke, zato však udržiavané a čisté. A tak ma vtedy napadlo, koľko vlastne človek musí mať aby bol v živote šťastný a svojím spôsobom bohatý.

Postupne sa v dome zozbierala celá rodina a bola z nich cítiť radosť a harmónia. Kým im Dadka ukazovala fotky Slovenska, ktoré mali úspech u detí, porovnával som si vduchu tento štýl života s prázdnymi obrovskými bytmi obývanými botoxovymi dievčatami a rozmýšľal či by jedna alebo druhá svoje miesto vymenila. Ktovie.

Veľká poklona dobrým luďom

Myšlienky mi prerušil až obed, samozrejme ryža a voľáke mäso. Neviem presne čo, ale bolo to výborné. Divili sa že Dadka sa vôbec nechytá mäsa a snažila sa im chvíľku vysvetliť že je vegetariánka. Porozumeli však až mojemu výkladu, že je  “poko loko” – trošku pomätená – a so smiechom ju nechali dojesť svoju kôpku suchej ryže.

Na to ako jeme sa prišla pozrieť polka dediny, sedeli na verande, dnuká a niektorí sa len tak pozerali cez okno. Boli sme za tým veľkým stolom ani kráľ a jeho pomätená vegetariánska kráľovná. Z našich potulkoch po ostrove, to boli zatiaľ tí najlepší, najskromnejší a najsrdečnejší ľudia, ktorým za ich neskazený charaktęr patrí veľká poklona.

Komentáre (02)

  1. Ahojte poko lokos,
    Konečne pisem, perfis reportaz,az mi išlo do plaču,ako je pozitívne napísaná,ale vacsinou sa iba smejem a žasnem😉,..ste veľmi pekní v peknom prostredí na pekných fotkach.Pripomenulo mi lunik9..detičky aj ten interiér domčeku,vyupratovane a designy,co biely nevymysli.ahoojte,iv

Post a new comment