cesta na koprovsky stit

Expedícia Kôprovský štít: 2363 metrov nad morom, lyže a medveď

Píše sa 2. Jún a Slovensko pohltila vlna horúčav. Ľudia vyťahujú plavky a opalovacie krémy, my naopak lyže a lyžiarky. Asi si myslíš že nám prestrihlo, ale to nežiješ na Liptove, respektíve ako ho voláme my, na Liptovskom Novom Zélande. Tu príroda čaruje a skrýva jedno prekvapenie za druhým. Vydávame sa teda na poslednú tohtoročnú snehovú expedíciu do Hlinskej doliny.

Cieľ cesty je jasný, Kôprovský štít (2363 mnm.). Zobúdzame sa na chate na Podbanskom s hodinovým meškaním ráno o 6:30, dávame rýchle raňajky, upratujeme chatu a presúvame sa na parkovisko pod Permon. Z áut vyťahujeme bicykle, lyže, lyžiarky a všetok gear. Zisťujeme že sme si včera na grilovačke zjedli veľkú časť jedla určenú na výstup a tak sa musíme uspokojiť s 2 Kofilami a jednou Horalkou.

Je už 8 hodín a čas nás začína neúprosne tlačiť. Koľko nám to bude trvať, nevieme, moc detailne sme to neplánovali. Pripíname lyže na batohy, okoloidúce auta spomaľujú a ľudia ukazujú na nás prstami. Jeden pán sa aj pristaví, reku “Kde idete?” “Na Kôprovský štít ujo.” “Jóój, mne by sa nechcelo”, smeje sa a pokračuje ďalej. Veď ty počkaj, ako nám fajne bude. Zdvíhame ťažké batohy a sadáme na biky.

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

Prvé zábery sú najhoršie, telo si až teraz začína uvedomovať čo ho čaká. Snaží sa z toho vykrútiť, raz pichne v kolene, raz v palci raz v chrbte. Bolesti ignorujem a nič iné ako zdolanie Kôprovského štítu si nepripúšťam. Bude to ale veľký boj. Štít je ďaleko. Pred nami sa v diaľke pýši Kriváň a náš cieľ je ešte ďalej niekde za ním.

cesta na koprovsky stit

Omámení výhľadmi robíme hneď na začiatku navigačnú chybu. Odbočujeme z asfaltky v Tichej doline na lesnú cestu smerom na Tri studničky. Stúpanie je ohromné, stehná máme v plameňoch a pot z nás tečie cícerkami. Dadka miestami bicykel tlačí. Po hodine a pol sa dostávame k rozcestníku Nad Bytom (1240 mnm.). Tam si našu chybu uvedomujeme a strmými serpentínami schádzame dole na rázcestník Pod Grúnikom (1110 mnm.). Všetkých nás ťažko nastúpané metre mrzia a Dadka si pod tiahou plne naloženého rupsaku pýta povolenie nadávať. Bez okolkou udelené, bude nám hovoriť zo srdca.

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

Po dvoch hodinách sa ocitáme naspäť na onej asfaltovej ceste o pár kilometrov vyššie v Kôprovej doline. Dadka začína spochybňovať naše navigačné schopnosti a aj to, či vôbec vieme kde ideme a ako je to reálne ďaleko. Pri Kmeťovom vodopáde (1210 mnm.) sa z expedície odpája, čo sa jej ani nedivíme keďže má 50 kíl, rupsak ktorý váži polku jej váhy a už teraz ju kríže bolia na nevydržanie. Jej veselé slová nám budú na výstupe chýbať.

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

Na bicykloch sa snažíme, už iba s Peťom, vyjsť čo najvyššie. Vieme že po ceste dole na ubolených nohách, bude mať bicykel hodnotu zlata. Chodník je čoraz kamenistejší a tak tesne pod ústím do Hlinskej doliny (1415 mnm.) skrývame bicykle v lese. Je to úľava. Razom sme o 10 kíl ľahší. Spoza stromov začínajú vykúkať nasvietené vrcholy štítov a to nám dodáva psychickú energiu a pohodu. Naopak početný medvedí trus popri chodníku nám z nej trošku berie, ale chuť pokoriť nový vrchol je silnejšia.

Cesta dolinou je ako z rozprávky. Starý zdravý les, s vysokými smrekmi a nasvietenym machom sa pomaly mení na otvorenú dolinu. Až teraz máme možnosť si plne vychutnať okolité štíty. Ich strmosť je priam neuveriteľná. Sú veľmi odlišné od nami viac pochodených Nízkych Tatier. Z dola sa nám zdajú byť skoro kolmé, chladné a neľútostné.

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

 

 

Trošku nás začína znervoznozňovať, že na nich nevidíme žiadny sneh. Iba sem tam malý nekonzistentný fľak. Pri krátkej pauze na Kofilu sa zacíname pohrávať s myšlienkou odložiť lyže do lesa a ďalej na Kôprovský štít pokračovať naľahko. Aké by to bolo pohodlné a ľahké. Ale Ako sa vraví, nádej umiera posledná a veľmi by sme si chceli užiť poslednú lyžovačku. Zatíname preto zuby, nakladáme rupsaky na ubolené trapézy a pokračujeme.

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

Občas mám pocit akoby som stúpal na 8 tisícovku. Nohy už začínajú poriadne páliť a hlava začína nabádať aby som sa otočil. Všetko to čo ideš hore budeš musieť aj zísť dole, vravím si v duchu. Aké by to bolo jednoduché to vzdať. Ísť sa niekde poriadne najesť a posedieť si na slniečko. Ale už je neskoro, príroda okolo ma má pevne v moci. Hory, kvety, potok, vtáky, kosodrevina, sneh, slnko a teplý vánok spolu vytvárajú dokonalosť. Dokonalosť určenú len tým ktorí si to odmakajú, len tým ktorí sa tak ľahko nevzdajú.

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

Krok za krokom bojujeme s chodníkom ktorý sa objavuje a mizne pod snehovou pokrývkou a vychádzame do Vyšného Kôprovského Sedla (2145 mnm.). Neveríme vlastným očiam. Za hranou sedla sú obrovské štíty a otvára sa tam ďalšia dolina v ktorej vidno polozamrznute Veľké Hincovo pleso. Je to jeden z tých momentov, ktoré sa ťažko opisujú slovami. Musel by si tam byť. Azúrová obloha, ticho a obrovské štíty hôr. Dokonalý súlad prírody. Je iba jedna vec ktorá nás teší viac ako ten výhľad. Žľab plný snehu ktorý sa tiahne skoro z vrcholu kôprovského štítu a na ktorý to máme už len kúsok. Tak predsa sa tvrdá drina oplatila. Dnes lyžujeme ako páni.

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

Skrz zasnežený žľab sa vydávame na posledné stúpanie na Kôprovský štít. Je to blízko, ale výškový rozdiel je značný a ide sa ťažko. Na vrchol ma miestami ženie už len vidina polky horalky – mojej porcie spoločného expedičného jedla. Snehová pokrývka tesne pod vrcholom končí a tam nechávame lyže. Bez nich posledný úsek vybehneme ako kamzíky. Tesne pred 3 poobede dobývame vrchol, sme vysmiati a šťastní. Pozeráme ďaleko do doliny a nechce sa nám veriť, že ráno sme ešte boli niekde tam dole. Spomíname na Dadku, aká by bola z tohto výhľadu tiež nesmierne šťastná.

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit
cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

Pod nami sa rozprestierajú plesá, lúky, vrcholy, štíty a doliny. Vravíme si, že sme na vrchole sveta a tak sa aj cítime. Unavení, ubolení, hladní a smädní ale neuveriteľne šťastní. Nepokorili sme iba Kôprovský štít (2363 mnm.) ale v istom zmysle aj samých seba. Na oslavu vyťahuje Peťo z rupsaku prekvapenie. Malú plechovku Redbull-u, ktorú celý čas predomnou utajoval. Nikdy sme nepili lepší a zaslúženejší Redbull. Kiež by nám dal krííídla a zleteli by sme dole. Ale počkaj, čo to vravím, veď my tu máme lyže!

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

Neuveriteľne sa na pojazd tešíme. Schádzame k lyžiam a meníme topánky za lyžiarky. Nádherný zvuk zapínajúcich sa klipsní približuje neoddialiteľné. Lyžovačku. S jedným prenesením zlyžovávame širokým žľabom až úplne dole do magického kotla Hlinskej doliny. Ticho prehlučujú len občasné výkriky radosti. Je 2. júna a my lyžujeme dlhočizný žľab. To zažiješ len na Liptove.

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

Zastavujeme rovno pri chodníku a nechávame doznieť vzrušenie z lyžby. Zhodujeme sa, že to bol najepickejší výlet na aký sme sa doteraz vydali. Celý Liptovride v jeden deň. Okrem kajaku, ale Belú sme vlastne splavili pred dvoma dňami, tak si ju tam započítame.

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

cesta na koprovsky stit

Cesta naspäť bola tichá, obaja sme sme spomínali na zážitky zhora a užívali si klesajúce slnko. Zrazu počujem Peťa pár metrov predomnou kričať, “Hej ty choď preč! Huuuuu!”. Vyjdem za ním a už vidím len hýbajúce sa kríky. Medveď. Peťo unesený z pohľadu na neho, ja vystrašený z myšlienky na neho. Opisuje aký bol krásny, ako stál na zadných a pozeral na neho z čistinky ani nie 10m od nás. Únava opadáva a v nohách máme zrazu sily za dvoch. Ušiel? Kde je? Ideme ďalej?

Nikde sme ho nevideli tak sme pokračovali. Chodník sa zužoval a okolo nás bola po oboch stranách kosodrevina. Hneď vedľa chodníka zrazu v koske šuchot. Ja som sa pobral na útek, ale Peťo len zdvihol ruky a opäť  “Huuuuuuú, Huuuuú”- kal smerom odkiaľ šiel šuchot. Ja som neveril vlastným očiam, Peťo sa medveďa nejak extra nebál. Húkal na neho ako na sovu. Vravím mu, hybaj tu vyššie, veď je to medveď počkáme kým odíde, na čo mi peto odpovedal legendárnou vetou:  “A čo keď je tu medveď, to teraz akože nemám ísť domov? Neboj medveď je plaché zviera, s lyžami na chrbte vyzeráme veľkí.” Uveril som mu. Nabití adrenalínom sme boli pri bicykloch jedna radosť a na nich to bolo dole dolinou jedno veľké pojazdeníčko.

Tesne pred 7 sme už sedeli na kolibe, na čom inom ako na kapustnici a haluškách s bryndzou. 2 jún 2017 si budem pamätať do smrti. A o tom to celé je, zbierať zážitky – nie veci.

Post a new comment