Ako vyzerá cestovanie po filipínach

Vo Februári na Siargau vrcholila daždivá sezóna a už sme z toho dažďa boli voľáki takí nesvoji. A tak sme sa aj s pár kamošmi vybrali spoznať ďalšie filipínske ostrovy. Plán bol doletieť na Cebu a ísť sa pozrieť na 3 neďaleké ostrovy o ktorých sme mali echo, že majú byť krásne. Konkrétne ostrovy Siquijor, Camotes a Malapascua.

Ale ako sa hovorí, človek mieni a pán boh mení. A tak sa nám z pomerne všedného výletu vykľula nezabudnuteľná cesta. Ako hovorí nás slniečkár kamarát Viťo, cesta sa stala odrazu cieľom.

Čmeliak a dážď

Všetko začalo čakaním na lietadlo na letisku na Siargau.

https://web.facebook.com/hybajcestovat/posts/1855698801335972

Dnes čakáme v odletovej hale, pripravení na trip do Cebu. Lietadlo raz presviští 5m ponad dráhu, ale nepristáva. Čmeliak preletí popred gate, ako na leteckej show. Čakáme 10 minút, 15 minút, nič. Let zrušený, lietadlo letí kvôli zlému počasiu naspäť do Cebu a to znamená že ani my neletíme dnes nikám.

V Cebu sa máme stretnúť so zuzkou a tak sa snažíme niečo vymyslieť. Na pochabom internete hľadáme riešenie. Pýtame sa ľudí a jeden nám vie zabezpečiť loďku do Surigaa, čo je asi 2h od Siargaa. Odtiaľ vieme ďalší postup len teoreticky. Na outdatnutej stránke nachádzame, že ak aj veľký trajekt v pondelok nepremáva, možno ide zo surigaa do cebu ešte ďalšia nočná loď. Ale ide? Boh vie. Stránka bola naposledy updatenuta v 2005.

Ďalšia možnosť ísť do Butuanu, čo je zo Surigaa asi 2h autom. Vravím asi, pretože tiež reálne netušíme, info máme od domorodca ktorý povedal  ” more than oné hour, maybe ” , čo na filipínach znamená 1-6h. Odtiaľ vraj ide nočná loď na Cebu, podľa lokala o 8pm. Outdatnute stránky na Internete tvrdia 6pm.

Dávame sa do reči s ďalšími cestovateľmi, ktorí na letisku prepucuju nás plaň. Posledné slová,  ” Lets do it ”  a už sedíme na malej bárke.

A práve aj o tom je cestovanie. Nie len fotky z pláži a hôr s mojitkom v ruke. Sem tam je to aj adrenalín a stres. Niekedy je to riešiť niečo zdanlivo neriešiteľné. Hľadať cestičku v husti informácií a dezinformácií. Robiť rýchle a čo najlepšie rozhodnutia, s tým čo práve viete a máte a dúfať v že to nejak dobre vypáli. A práve to je na cestovanie pekné a je to to čo z vás časom spraví chapavejsich a odolnejších ľudí. A bude to to čo si budete pamätať. Ako ste sa namiesto 45minut vzduchom, drbkali do cebu 2dni.  🙂 Držte palce.

Filipínske speedboaty

https://web.facebook.com/hybajcestovat/posts/1856129664626219

Speedboaty ktoré sme si objednali na odvoz do Surigaa, boli teda klasické filipínske bárky. Na jednej sa nám pokazil motor a tak nás hodnú chvíľu ťahala tá druhá  🙂 čo nás moc nepotešilo, keďže proti nám hral čas. Akonáhle sme došli do kludnejsej vody, kapitán zavelil opustiť loď a tak sme v strede mora, poprehadzovali batohy a popreskakovali na jedinú funkčnú loďku, modliac sa nech motor vydrží aspoň na tej. Boli sme tam ako sardinky v slanom náleve. Na Siargau nám ešte kapitáni tvrdili že 9 ľudí je na jednu loďku moc, že si musíme zaplatiť dve, zrazu však už bolo 9 ľudí akurát a bolo to  ” no problem ” .

S ľahkým úsmevom sme to nechali tak a radšej sa zahľadeli na svet okolo nás. Plavili sme sa práve spleťou mangrovníkov, v pozadí boli hóry a sem tam sme preplávali okolo rybárov na malinkatych lodičkách, ktorí boli ako vystrihnutí z fotiek na gýčových tropických pohľadniciach. Krása.

Dokli sme v Surigau, zaplatili kapitánovi a išli hľadať spoj do Cebu. V prístave nám povedali, že loď do cebu premáva každý deň okrem pondelka, áno bol pondelok. Hľadali sme alternatívu. Niekde spoza křičku vyskočil domorodec s tutovym plánom. Náhodou má vaň, ktorý nás za 20/eur na osobu vezme do nejakého mesta, z ktorého vraj ide loď do ďalšieho mesta, kde si môžeme kúpiť lístok na loď do Cebu. Prišlo nám to však pofidérne a tak sme sa držali radšej pôvodného plánu. Situáciu došiel omrknúť aj policajt, u ktorého sme sa snažili overiť či reku túto chlapík hovorí pravdu. Človiečik policajtovi niečo pošepkal a policajt radostne jeho verziu potvrdil  🙂 ÔK, chalani, to asi nie.

Našli sme teda vaň ktorý nás odvezie do Butuanu. Vaň však bol niekde inde, kde sme šli ďalším vanom. Zastali sme na pumpe, šofér povedal  ” wait ” . Dotankoval, dofúkal si gumy. Zrazu sa zjavil ďalší vaň. Ten náš odvoz do Butuanu. Presadli sme do neho. Hádajte čo spravil šofér ako prvé? Áno, pohol sa 5m na pumpu a začal tankovať. No nič, čas kúpiť rum  🙂

Cesta zo Surigaa do Butuanu trvá reálne 3 a pol hodiny, čo je vo filipínskom čase  ” 1,5 hours maybe ”   🙂 budete vedieť  🙂

Cesta nás však celkom prekvapila. Na to aké je mesto Surigao skarede-je to jeden veľký slum, je ostrov krásny. Videli sme ho len z auta, ale aj tak je ostrov kopcovitejsi, plný ryžových políčok a zelené. Betónová cesta a všade naokolo džungľa, popri ceste behajú a kývajú malé vysmiate deti s holými prdelkami.

Cesta nás obdarila aj pár výnimočnými výhľadmi. Dva stoja aspoň za opis.

Spomedzi mrakov, z których celý deň pršalo a ktoré nám znemožnili odletieť, k večeru vyšlo slnko. Nie úplne, ale len tak vykúkalo spoza nich. Bol už neskorší podvečer a tak malo až červenkastú farbu. V tom sa cesta pred nami otvorila a napravo bolo obrovské množstvo ryžových políčok, ktoré končili pri akejsi vzdialenej vodnej ploche. Polia zelenéj ryže, boli popretkávané červeným odrazom zapadajúceho slnka. Celú scenériu ešte dotváral vzdialený vrch, ktorého vrchol bol ponorený v oblakoch, niečo ako Olymp. No pohľad úžasný.

Hneď ako sa zotmelo tak sa cesta okolo nás zhornatela. Z nížiny sme prešli do kopcov. Po ceste dole z jedného z nich sa nám ponúkol pohľad na akési jazero, či more. Ťažko povedať, keďže som úprimne mapu ostrova Surigao ešte nevidel. Na ňom boli desiatky malých lodičiek, každá vybavená svojou sadou reflektorov. Vyzerali ako veľký kŕdeľ malých morských svätojánskych mušiek, roztrúsených po jazere: Škoda že sme sa ponáhľali na loď a nebol čas spraviť zopár záberov.

Do Butuanu sme prišli niečo po 8 večer. Zmeškali sme už teda všetky aj teoretické  ” maybe ”  lode. Išli sme na letisko, zistiť situáciu. Lety do Cebu vychádzali parádnych 40eur a tak sme neváhali a bookovali.

Noc sme prečkali na neskutočnom mieste v Bumblebee moteli. Garáže prerobené na ubytovanie a všetko vyzeralo horise ako si predstavujete. Ako vystrihnuté z filmu: Znásilnenie v Pacifiku. Fotky budú neskôr na blogu

Z Butuanu sme leteli 8:30 a akurát sme pristáli v Cebu, nakoniec sme stratili len pol dňa. Vôbec nie zle. Dnes nás čaká cesta na ostrov Siquijor. Mala by ísť loď priamo z Cebu, ale až neskoro poobede. Vraj sa tam musí dať dostať aj cez Damaguete. Ale dá sa? Kedy ide loď?  🙂 … a celý príbeh začína znova, som zvedavý čo za zážitky prinesie tentokrát.  🙂 Držte palce.

Zopár cvakov zo speedboatov

Luxusný Bumblebee motel

Za garážami bola takáto nádherná motelová výzdoba

Deň v Cebu city a presun na Siquijor

V Cebu padlo rozhodnutie, že po včerajšej ceste si trošku oddýchneme a pôjdeme „na istotu“ poobednou loďou. Cestou sme si vybavili predĺženie víz a odviezli sa do nákupného centra, kde sme si dali kávu v Starbuckse a muffiny, ktoré sa na Siargau zháňajú len ťažko.

Horká káva v Cebu city

Popri čakaní sme lamentovali nad tým, aké je Cebu city a vlastne aj celá ázia veľmi kontrastná. Ako sa človek jeden moment vezie cez slumy, kde špinaví a zúbožení ľudia posedávajú na obrubníkoch, deti žobrú a snažia sa predávať akýkoľvek tovar pomedzi stojaté auta v kolónach za pár pesos a ďalší moment už vystupuje pred luxusným obchodným domom vyzdobeným zlatými napismy a obrovskými presklennými výlohami. Zdá sa nám, že to tu tunajším ľuďom už príde normálne, ale nám ako obyvateľom malého ostrova, kde tie rozdiely sú skoro nebadateľné, to až nepríjemne bije do očí a pri pomyslení na malé žobrajúce deti nám prestáva chutiť káva a muffiny horknú. Opäť sme dostali preplesk od krutej ázijskej reality, na ktorú sme na našom malom ostrove pohodlne zabudli. Myslím, že každý z nás v duchu trošku sebecky ďakuje, že sa narodil kde sa narodil a že ma tie možnosti ktoré má.

4x meraj a raz rež

Na rýchlom internete nám čakanie medzi lamentovaním uteká a čochvíľa vyrážame na loď na prvý z našich cielových ostrovov – Siquijor. V prístave nás čakalo veľké prekvapenie, žiadna loď 15:30 na Siquijor nepremáva – aj keď je to tak uvedené na nespočetných internetových stránkach. Najbližšia ide až ďalší deň. Už sa nad celou situáciou len smejeme. Ázijská rada nad zlato, radšej 4x meraj a raz rež. Ale ako som už vyššie spomínal cesta bola naším cieľom. Nechcelo sa nám riskovať že nepôjde ani tá zajtrajšia a rozhodli sa teda presunúť na juh ostrova Cebu do prístavu Liloan z ktorého sme ešte ten večer so šťastím chytili poslednú loď prístavu Sibulan.

Zo Sibulanu je to do Damuagete pár minút tricyklom a z Dumaguete by mala chodiť loď na Siquijor každú chvílu.

Dumaguete

O Dumaguete, kde nás cestovanie prinútilo stráviť noc, sme pred tým nevedeli nič. Mysleli sme si, že to je len ďalší prístav, kde nič moc ňebuďe, pár lokálnych obchodíkov a nanajvýš kostol. Ostali sme veľmi prekvapení, keď sme sa šli večer najesť do centra na boardwalk. Bolo tam veľa lokálnych ale aj „europskych“ pochutín a podnikov. Veľmi to pripomínalo nejaké európske letovisko, s živou hudbou, cafféčkami a dlhým prímorským boardwalkom.

Ľutujem že som si nezobral večer fotak. Chybu som napravil až ráno a pofotil Damuagete aspoň za denného svetla. Krásny waterfront a koloniálne stavby popretkávané malými bed & breakfastami a podnikmi.

Najlepšia a najlacnejšia forma transportu, je v Damuagete samozrejme tricykel. Zmestili sme sa vždy všetci štyria aj s batožinou.

Z Dumaguete ozaj premávali lode na Siquijor čochvíľa, ale prišli sme tesne po odplávaní jednej a tak sme ešte mali chviľku času a objavili najlokálnejší trh na akom sme na filipínach boli. Malé uličky v ktorých bolo všetko; stánky s jedlom, počítače, karaoke..

Chlapík v strede marketu spieva od rána

Deti sa striedajú v Counter Striku

Deniska s Marošom si vychutnávajú lokálnu atmosféru

Životy uväznené marketom

Životy uväznené marketom

Niečo sme zobli, odfotili a pobrali sa konečne na Siquijor, ale o ňom zas nabudúce.

Konečne Siquijor v dohlade

Post a new comment